Victoria Ayers

Je to neuveriteľné. Všetko, čo sa mi udialo za posledný mesiac je neuveriteľné. Sedím tu, vo svojej novej izbe, ktorú zdieľam s jedným dievčaťom - Cristine - a stále ničomu nedokážem uveriť. Môj život sa obrátil o stoosemdesiat stupňov. Mám pocit, že práve teraz, momentom, keď ma Múdry klobúk zaradil do Slizolinu, nie, ešte skôr, keď mi prišiel list, že som bola prijatá do Rokfortu, sa môj život závratne zmenil. Veď aj zmenil, zbavila som sa aspoň na tých desať mesiacov mojich opatrovateliek a tých hlúpych detí. 

Všetko je na tejto škole obrovské. Ale skoro som sa sem ani nedostala. Tie strigy ma zamkli v izbe, že do žiadnej šibnutej školy nepôjdem, že to na mňa radšej zavolajú psychiatrickú liečebňu. Nechápala som to, odkedy tam som sa ma chcú zbaviť, vedeli, že som čudná a odrazu ma nikam nechceli pustiť? Zobrali mi dokonca aj môj kufor s vecami, čo som si kúpila v Šikmej uličke. Ale mala som pri sebe aspoň prútik. Neviem ešte žiadne kúzla, ale iskri som z neho dokázala dostať a podpálila som dvere a prerazila ich potom stoličkou. Bola som naozaj ako šialená a videli to na mne. Dali mi dobrovoľne kufor a mohla som odísť. Celú cestu na vlakovú stanicu som utekala aj s kufrom. A na vlak som dobehla celá zničená, ale znamenalo to víťazstvo. Ani nebudem písať aké šťastie som mala pri hľadaní nástupišťa, len som videla, ako nejaká osoba mizne v stene medzi nástupišťom 9 a 10 a spojila som si dve a dve dohromady.

Keď sme došli do Prasiniek - tak sa volá dedina pri škole - tak sme sa do školy ešte plavili loďkami. Jazero je obrovské a hrad sa týčil na skalách ako trofej, po ktorú som šla. Srdce mi búšilo a cítila som sa ako víťaz. Deti vedľa mňa sa nahlas smiali a radovali sa, voda špliechala. Ale ja na takéto srandičky nie som. Sledovala som svoj cieľ. Školu.
Vylodili sme sa a prešli do Vstupnej siene, kde sa nachádza aj schodisko a fakultné nádoby na body. Boli tam aj nejaký profesori, ani si nespomínam akí. Malo prísť zaraďovanie do fakúlt. Dostala som sa medzi prvými do Veľkej siene, boli tam 4 rady dlhých stolov a jeden profesorský. Študenti si šepkali a prezerali si nás. Cítila som ako si ma prezerajú, keď povedali moje meno a ja som si sadla na stoličku pred profesorský stôl a ako zviera v Zoo na pohľad všetkým študentom. Položili mi na hlavu Múdry klobúk, čo je klobúk, ktorý vidí do tvojho vnútra, do tvojej hlavy. Skončila som, ako som už písala, v Slizoline.

Rok ubehol rýchlo. Opatrovateľky mi robili obrovské problémy a neurobila som ani jednu skúšku. Budem sa musieť veľmi snažiť ich dokončiť keď začne škola aby som mohla ísť do druhého. Určite ročník opakovať nebudem. Stále po mne niečo chceli, musela som chodiť aj naspäť, bola som často chorá... ale povedala som si dosť! Ja to už ďalej nebudem trpieť. A akonáhle začali prázdniny a ja som sa vrátila, vytmavila som im to. Naučila som sa v škole byť... presvedčivá. Rázna. Vyhrážala som sa im trošku. Samozrejme, že sa zľakli. Netušia ani, že mimo školy kúzliť nemôžem. Báby jedne blbé.

O pár dní sa vraciam na hrad. Ani neviem opísať aká som z toho vzrušená a zároveň nervózna. Nechcem byť šedá myška, ktorou som bola v prvom ročníku. Chcem vynikať. Chcem, aby si ma profesori všimli. Chcem byť tá, na ktorú sa bude dať spoľahnúť... a pritom budem ja tá, čo bude všetko riadiť a ovládať. A na to si treba vybudovať ich dôveru.